Rozprávka o strašidle

Tretia rozprávka zo série rozprávok s ponaučením od Veroniky Huttovej je tu pre Vás priatelia!

 

 

Na farme dedka Jožka a babky Gitky bolo dnes veselo. Všetci očakávali príchod vnúčat. Babka piekla lekvárové buchty a dedko od rána vyzeral z okna, kedy už konečne prídu detičky na jarné prázdniny. Kocúr Domino, ako správny stopár, mal všetko pod kontrolou. Spal na plote a vyhrieval sa na slniečku. Občas pootvoril jedno očko, aby mu nič neuniklo. Spolu s ním čakal aj psík Dunčo, ktorý sedel na trávičke a vrtel chvostíkom. 

Zrazu sa na kopci objavilo auto a hneď za ním aj druhé. „Haf- haf, haf- haf, už idú! To sú oni! Hauuu!“ zavýjal ovčiarsky pes pri Dominovi a celkom ho vytrhol zo spánku. Domino vnúčatká babky a dedka ešte nevidel, preto sa vystrel a natŕčal krk. Z áut vystúpilo postupne päť detí. Vyzerali ako dospelí, len boli trošku menší, viac skákali a boli oveľa hlučnejší. „Tak takto vyzerajú ľudské mláďatká?“ spýtal sa začudovane Domino. „Ľudským mláďatkám sa hovorí deti.“ poučil starý skúsený psík naše mačiatko. „Kač-kááč, to nie sú deti, ale vnúčatká. Tak hovorí dedko.“ povedala kačka. „Ale kačka rapotačka, aká si len múdra! Hovorí sa im aj deti aj vnúčatká.“ zabrechal nahnevane Dunčo. 

Medzitým vyšla von babka a ponúkala deťom rozvoniavajúce buchty. Deti ju obstúpili a pochutnali si na lekvárových dobrotách. Aj tvoja babička pečie také výborné lekvárové buchty? Rád jej s pečením pomáhaš? Keď si deti pooblizovali prsty od babičkiných lahodných buchiet, obstúpili psíka, kačku aj nášho kocúrika a s veľkým krikom ich hladkali a naťahovali. Psík a kačka boli na takúto pozornosť zvyknutí, ale malý Dominik sa veľmi bál, že mu deti chcú ublížiť, a tak na ne zasyčal. „Ako sa hnevá to mačiatko, asi veľmi kričíme.“ povedalo najstaršie dievčatko a odviedlo ostatné deti do domčeka. Veru, malo pravdu. Zvieratká treba hladkať tak, aby to aj im bolo príjemné. Nie sú to hračky, ale živé tvory ako my. A ty by si vedel, ako sa máš správať k mačičke a psíkovi? Vieš, že by ti mohli aj ublížiť? 

Správa o príchode detí na farmu sa rozšírila veľmi rýchlo. Všetky zvieratká boli zvedavé, ako sa deti majú a či sa im darí v škôlke a v škole. A tak sa všetci radostne zvítali a zabávali až do večera. Nikto však netušil, že v tú noc na farmu zavíta ešte jeden návštevník a všetkých poriadne vyľaká. 

Domino s Kvičkom sa utiahli do teplého chlievika a tvrdo zaspali. Ráno, keď vstali, bolo na dvore veľmi rušno. Vnúčatká sa zvieratkám sťažovali, že v noci pod oknom im šramotilo strašidlo. „Veru tak, kač-kááááč, aj my sme to strašidlo počuli. Moje malé kačiatka boli celkom vystrašené.“ povedala mama kačka. Pridali sa aj ostatné zvieratká. Sliepočka, koník, a dokonca aj psík Dunčo. Len naši detektívi spali tak tuho, že nič nepočuli. „No, pekní detektívi teda, mééé, mééé, keď nič nééépočuli.“ zamékala kozička. „Strašidlá predsa neexistujú.“ povedalo Kvičko pokojne. „Veru, to je pravda. Jedine v rozprávkach.“ doplnil kocúrik Domino. 

Zvieratká aj deti boli ale natoľko znepokojené, že sa dvaja detektívi museli pustiť do práce. Kvičko začalo vypočúvať všetkých naokolo. „To strašidlo mi lietalo nad hlavou a vydávalo strašidelné zvuky. Húúúúúú, húúúúúúú! A veľmi som sa zľakol.“ potvrdil Dunčo. Prasiatko Kvičko sa ešte spýtalo detí, či sa im náhodou do izbičky na stenu nepremietajú tiene stromov, ktoré môžu vyzerať ako strašidlá, lebo aj to sa deťom stáva. Ale tie trvali na tom, že to bolo naozajstné húkajúce strašidlo a klopalo im na okno. „Domino, nejako sa mi to s tým strašidlom nepozdáva. Budeme to musieť v noci preveriť. Ja budem striehnuť pred chlievikom a budem strážiť zvieratká. A ty, ako správny stopár, pôjdeš k domčeku babky a dedka a budeš strážiť deti pod ich okienkom.“ navrhol Kvičko a Domino súhlasil. 

Keď sa zotmelo, detektívi sa rozdelili a začali hliadkovať. Domino si ľahol na okienko, za ktorým spali deti. Takmer už spal, keď tu zrazu začul: „Huuu, húúú, kde ste kto? Húúúúú!“ A vtom uvidel veľké vznášajúce sa čudo s veľkými krídlami. Kocúrik sa odvážne postavil, naježil kožúšok, vystrčil pazúriky, skočil na strašidlo a zlovestne zamňaukal:

 „Som stopárom najlepším, 

kožúšok si naježím. 

Mám aj ostré pazúriky, 

mávam s nimi šiki-miki. 

Nebojím sa, veru nie, 

strašidlo je chytené!“ 

Keď to počuli deti a zvieratká, hneď pribehli k babke a dedkovi do domčeka, pozrieť sa zblízka na to strašidlo. Ale keď sa v domčeku rozsvietili všetky svetlá, deti aj zvieratká sa veru nestačili čudovať. Na zemi vedľa kocúrika sedela malá sovička a veľmi plakala. 

„Ja som sova, sovička, 

kde je moja mamička? 

Cez deň spím a v noci lietam, 

občas trošku v letku húkam. 

A ty, malý kocúrik, 

ktorý skáčeš ako nik, 

zlomil si mi krídelko, 

ja nie som strašidielko!“ zaplakala sovička. 

„Ja som vám to vravelo, že žiadne strašidlá predsa nie sú. A keď to hovorím ja, detektív Kvičko, tak to veru musí byť pravda.“ povedalo prasiatko nahnevane. Všetci sa veľmi hanbili, že Kvičkovi a Dominovi neverili. Veru, strach nie je dobrým radcom, deti. Všetkých veľmi mrzelo, že boli natoľko vystrašení, že si pomýlili malú sovičku so strašidlom. Kocúrik sa sovičke ospravedlnil a babka s vnúčatkami jej obviazala krídelko. Starali sa o sovičku, až kým nevyzdravela. Sovička aj spolu s mamičkou sovou a sovím ockom si vypočuli príbeh, ktorý im vyrozprávali deti a sľúbili im, že ich budú v noci strážiť za oknami, aby sa nebáli. A tak sa teda nemusíme báť ani my, deti. Za oknami nás totiž stráži naša sovia rodinka a my tak môžeme pokojne snívať.